Posledné mesiace sú náročnejšie. Neustály kolobeh povinností a nutnosti sa prispôsobiť. Vyberaním si medzi nutnejším a závažnejším. Je to o obmedzovaní sa seba ale zároveň nepriamo dávaním sa seba na prvé miesto. Je to o vytváraní si cesty pre seba do budúcna. A možno som až príliš sústredená na cestu a zabúdam, že vlastne o nič v skutočnosti...
Vlak sa so spoždením niekoľkých 40 minút pomaly približuje k Hlavnímu nádraží. Kvapky po okne začali jemne stekať a moju pozornosť zaujali šedé mraky a vietor za oblokom. Pobalím si veci a zoberiem tašku z priestoru nad mojou hlavo. Rýchlo pozerám vlakové spoje a v tom istom čase sa rozhodujem či nebude múdrejšie si vzia´ť metro. Čas na prestup...
A zrazu keď som sa zhlboka nadýchla prestalo existovať všetko, čo ma doposiaľ ťažilo. Letmý vánok jarného vzduchu s letnou prímesou ma odvial ďaleko do spomienok. Vytesnil tie, ktoré mi spôsobovali vrásky a preniesol ma k tým, ktoré ohrievajú moju dušu príjemnou melanchóliou.
Emócie, mráz po chrbte, po nohách, po mysli,... Nič sa nezmenilo. Akné mám rovnaké ako som mala pred 10 rokmi. Opieram sa o barle, v hlave som Usain Bolt. V duši tancujem a v mysli plačem že nemôžem bežať. Že si nemôžem robiť čo chcem. Že sa nemôžem rozbehnúť po lúke, tancovať keď to potrebujem, nakúpiť si čo milujem,...
V ten moment sa mi to vrátilo. Už to boli roky čo som naposledy tak utekala. Niekoľko blokov, mráz ma štípal na lícach, slzy štípali na perách a okuliare sa mi zarosili tak, že najďalej kam som dovidela, bolo len do mojich spomienok. Tie, ktoré nenavštevujem. Tie, ku ktorým si vždy musím zobrať baterku. Cesta k nim je tmavá...
Hmla, kvapky, rosa, ďalšie kvapky, mokrý parapet, nemám parapet, mokrá podlaha na balkóne. Slnko zapadlo za posledný mrakodrap. Nad La Défense sa vzniesla tma. Ostali len svetlá z okien mrakodrapov, z okien príbytkov. Husto prší, husto fúka, nechce sa mi.
Čím častejšie sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú mimo mojej vekovej skupiny. Sú starší ale aj mladší. Nie nejako veľmi, v priemere povedzme rozdiel 8 rokov hore-dole. Zrejme po prvýkrát mám možnosť nahliadnuť do oboch. Sú mi knihou minulosti a budúcnosti. ˇˇČítam riadky dávno známe a otáčam na strany, ktoré mi donedávna prišli ešte veľmi vzdialené....
Som len nájomca. Dočasný človek v dočasnom byte na dočasnom mieste a pravdepodobne aj s dočasnými ľuďmi. Celé som si to uvedomila pár sekúnd po tom, čo som odoslala svoju požiadavku na vysťahovanie na mesiac dopredu. Zrazu tým jedným klikom som posunula svoju malú izbu na trh s ostatnými izbami. Zrazu sa moja izba stala znova izbou akou bola...
Ešte raz si pretriem oči vreckovkou, otočím sa aby som sa presvedčila, že metrová súprava skutočne odišla. V diaľke ešte chvíľu vidieť červené svetlo poslednej súpravy. Len čo sa mi z obzoru vytratí, oči rozklipkám, utriem si ufňukaný nos skrkvanou vreckovkou a nasadím pohľad akoby nič nebolo. Ráznym krokom vystupujem schody von z metra. Je sviežo,...
Ťažké, tmavé mračná sa opäť začali znášať nad mestom. Z balkóna vidieť ako sa veľkomesto postupne zahaľuje do bielej hmly, spôsobenej hustým dažďom. Padá, jedna kvapka za druhou. Rýchlo, skoro ich nevidieť. Biela tma sa postupne mení, dážď ustáva ale slnko už nevidieť. Zapadlo, nebo pokryl čierny závoj. Stojím na balkóne a chytá ma melanchólia....
