Kvapky na skle

Sedím na parapete a pozerám von oknom. Zase je jeden z tých upršaných jesenných dní. Niekto by povedal, že je to frustrujúce a melancholické. Áno je. Je to ako život. Občas sme hore, inokedy zas dole. Ani počasie nieje výnimka. Je to kolobeh citov, emócií, bolesti, či myšlienok. Každý prejavuje svoje pocity inak. Preto by sa dalo povedať, že si s niektorými ľudmi menej rozumieme, alebo im vlastne ani nerozumieme. Nechápeme ich sled myšlienok a pocitov. Nieje to nikoho chyba, či azda áno?

Sedím na parapete a pozerám sa na okno. Kvapky padajú na sklo a potom sa jedna pred druhou predbiehajú, ktorá bude prvá dole. Predbiehajú sa presne ako my. My ľudia. Každý človek chce vynikať. Byť prvý a tí čo nechcú tužia sa zas presadiť v iných veciach. Nikto z nás si neuvedomuje, že všetci medzi sebou súperíme. Či už v škole, v práci, doma alebo len v supermarkete, keď vidíme posledné balenie Nutelly. Je ľudské snažiť sa zvíťaziť. Ale je vážne také dôležité súperiť s ostatnými? Myslím si, že ľudia by mali najprv začať súperiť sami so sebou. Zväčša to bývajú najťažšie boje. Súperiť sami so sebou, to je naozaj občas náročné. Môžete bojovať so svojimi fóbiami, zlými výsledkami v nejakej činnosti, alebo len s normálnou lenivosťou. Keď tieto strachy premôžeme, budeme odolnejší voči ďalším nástrahám, ktoré nás v živote čakajú. Lebo každá skutočnosť, ktorá sa cez nás prenesie, ako letná búrka rozhorúčeným mestom, nás formuje a dodáva nám iný pohľad na svet. A keď sa budeme na svet pozerať objektívne, uvedomíme si, že svet nie je len čierna a biela, ale že je v mnohých farbách. Presne tak, ako naše emócie, ktoré menia svoju farbu s prebiehajúcimi udalosťami. A to je na tom to pekné, že každý deň môžeme začať premiérou. Lebo je len na nás, aký motív si vyberieme a čo budeme hrať.