Cudzinec

Irónia osudu je však nevyspytateľná. A s človekom, s ktorým si myslíte, že nemáte nič spoločné máte vskutku toho spoločného až priveľa. Vravíte si, super možno sa veci menia a ja nachádzam konečne dakoho, s kým budem môcť zdielať moje nadšenie, trápenie, radosti a zážitky. Jednoducho všetko. Len jedno ráno sa prebudíte a uvedomíte si, že ten zvláštny cudzinec, ktorý sa u vás zastavil, aby mohol po náročnej ceste prenocovať - odišiel. Zbalil si svoje veci, bez rozlúčenia odišiel a jediná vec, čo po ňom ostala bol ručník s jeho vôňou. V hlave mi víria otázky s myšlienkou. Čo sa stalo? Ako je možné, že človek, ktorý ti vraví, aká si dokonalá, tak náhle odíde? Bez vysvetlenia bez pozdravu... Je mi ľúto, že city sú v súčasnej dobe niečo neakceptovateľné, niečo čo ľudia považujú za nesprávne. Mám pocit, že vôkol nás je len samá faloš, že ľudia sa boja povedať na rovinu, čo cítia, boja sa reakcie okolia, majú strach z odmietnutia. Všetci sme   zaškatuľkovaní v predstave racionalizmu a ak nám niekto chce narúšať našu formálnu zónu stávame sa emocionálne nestabilní. Pretože nás nikto neučí, ako narábať s emóciami. A to nás robí slabými. To, že sa chceme emóciám vyhýbať, nás len oslabuje, lebo sme ľudia - nie sme stroje založené len na rozume. My ľudia sme založení aj na pocitoch.