Noc vo filme
Zmeškala som ho, raz to asi prísť muselo. Život na hrane žijem celý život. Raz to prísť muselo. A možno mi to ani nevadí. Mám pocit vďačnosti za to, že som dostala lekciu. Niekedy potrebujete facku aby ste sa dokázali prebrať a vyjsť z tej bubliny...
Stále sa z toho neviem spamätať. Asi žijem super život. Asi áno. Tento text zrejme nebude mať plnohodnotnú výpoveď, ale potrebujem ho, pre seba. Pre seba do budúcna. Je to niečo ako terapia. Sebareflexia, sebanezapomenutie,...je to o mne, pre mňa.
Keď myslíme na iné povinnosti zabúdame na to kým sme, kým sme boli, čo sme dokázali a prečo sme tam, kde sme. Je to prirodzené. Stratíme sa, nabehneme na trať a nechávame sa viesť, len ideme, naháňame sa za nejakým cieľom a popritom zabúdame, že jeden zo svojich snov už žijeme.
Vždy som si predstavovala ako budem cestovať vlakom a budem sa v ňom učiť, budem čítať, budem si užívať tú cestu. Budem žiť vo veľkomeste sedieť v chic kaviarňach a písať, pracovať . Budem chodiť po meste, navštevovať kluby, objavovať miesta s kamarátmi aj bez nich. Tancovať, strácať sa a byť v rytme tej najlepšej hudby.
Pred pár dňami som v jednom takom bola. Dvere nám otvorili miestni bodyguardi a nás už len vsala atmosféra tohto miesta. Hral Elvis, potom známe hity, pieseň, ktorej názov nikdy neviem ale slová viem úplne presne: ,,Hit the road Jack, no more, no more, no more, hit a road Jack,..."Spolu s babami sedíme za veľkým guľatým retro stolom na veľkých mäkkých sedačkách, vieš tých typických s bielo-červenými pruhmi, také tie čo bývali v starých amerických filmoch. Oproti nám bol zavesený telefón a nad ním ceduľa s nápisom Public Telephone, s babami naň pozeráme a každej z nás víri v hlave myšlienka, komu by tak teraz zavolala. Premýšľam, prechádzam si v hlave telefónny zoznam, napadá mi on, ale vzápätí tento nápad zavŕham a nahlas vykríknem.,, Zavolala by som si sebe do minulosti a následne do budúcnosti, pripomenúť sa, že som tu a cítim sa božsky." Smejeme sa a popritom sa zhodujeme, že najlepšie čo môžeš urobiť, je hrať tú hlavnú rolu v tom tvojom filme/živote.
v rohu miestnosti je jukebox, starý dobrý jukebox, prezeráme si piesne a rozmýšľame, ktorú si dáme zahrať. ,, Dievčatá ten už nehrá," pohľadom smerujeme na paniu oblečenú v autentickom kostýme upratovačky.
Bol to večer plný hudby, vodky s džúsom a spontánnosti. Bola to oslava konca skúškového, bola to oslava slobody. Bola to oslava mňa, aby som si uvedomila, kým som. Bol to reštart
medzi dvomi obdobiami. Bola to hranica začiatku mojej novej cesty. Sediac v autobuse, 911, ktorá ako jediná v týchto popolnočných hodinách jazdí mojou trasou, ma viezla naprieč mestom. Ulice mi už neboli
cudzie, poznala som ich. Keď sme križovali most, pod ktorým sa všetko svetlo trblietalo nad mestom, pocítila som zvláštny pocit. S pocitom únavy som si pomyslela: ,,Domov, môj ďalší domov."