Rozhovory

,,Podľa Vášho životopisu ste dosť kreatívna," konštatuje. Má pravdu, asi budem ale bojím sa to pred komisiou priznať. Veď viem byť aj k niečomu inému ako len ku kreativite. Beriem to ako útok a pri tom by to mohla byť pochvala. Možno aj bola, ale moje ja, ktorému bolo vtláčané do hlavy, že skutočným zmysluplným posolstvom je matematika a logika, to úplne nepobralo.

Sedím vo vlaku a za oknami sa začala búrka. Vôňa dažďa, padajúce kvapky na skle, chvíľka zastavenia. Pán vedľa mňa niečo píše. Čakala by som, že to budú zas nejaké siahodlhé rozpravy zo sveta biznisu. Tentokrát nie, je to príbeh, píše niečo, čomu nie úplne rozumiem. Píše v slovanskom jazyku viem rozoznať len pointu alebo si ju len domýšľam lebo ju potrebujem vidieť. Kvapky na skle pomaly padajú, vôňa preniká do vagóna. Mala by som sa učiť, riešiť a bežať lebo už nestačí len kráčať . Nie. Chuť písať, vypísať, napísať je väčšia. Vždy som písala keď sa objavil mrak a jeho kvapky začali dopadať na parapet. Stratiť sa v slovách a objaviť seba. Aj teraz by som to potrebovala, nájsť sa a ubezpečiť sa, že idem správnym smerom. Možno mali pravdu keď mi vraveli prečo sa ,,cpeš" sem veď ty by si mala byť v kreatívnom sektore. 

,,Máte tu popísané samé úspechy a výhry, povedzte mi niečo v čom ste zlyhali ako ste to znášali?" Veď o tom to je prezentovať sa v tom najlepšom svetle, všetci sa všade predbiehajú kde by mohli byť viac na výslní. Prečo ich zrazu zaujímajú moje neúspechy? Verte tých mám omnoho viacej ako tých úspechov snažím sa na ne nesústrediť, každý to tak máme. Kedysi bývali nezdary mojou múzou, vďaka ním som tvorila teraz ich potláčam a idem si bezhlavo za tým, kde úspech dosiahnuť chcem. Možno by to bolo pre druhých znakom vyspelosti, ale asi je to len zbabelosť. Vyhýbaniu sa vlastnému cíteniu, škatuľkovanie si svojich pocitov a odkladanie si ich na poličku s názvom neznáma. Taká som nebývala. 

Rátam zadaný príklad, už ubehla dlhá doba čo som rátala fyzikálne príklady bez kalkulačky. Trochu sa trápim, nejde to úplne podľa scenára. Možno mali pravdu keď vraveli ,,necpi" sa sem. 

,,Moje najväčšie zlyhanie...hmm...chcela som byť pilotom dopravných lietadiel. Potom prišiel covid a ja som začala hľadieť na iné hodnoty, v tom čase to bolo zlyhanie, možno som mala nasledovať svoj sen." S odstupom času to bolo správne rozhodnutie, hlavu otočenú k oblakom budem mať navždy. Musím. Pýtam sa seba: ,, Existuje niečo, kde som nebola? Naozaj je dobré byť všade? Nemala by som sa profilovať? Čo ak sa ma ľudia boja, že som vďaka tomu nevyspytateľná do boja?