Fundamentálna otázka
Vlak sa so spoždením niekoľkých 40 minút pomaly približuje k Hlavnímu nádraží. Kvapky po okne začali jemne stekať a moju pozornosť zaujali šedé mraky a vietor za oblokom. Pobalím si veci a zoberiem tašku z priestoru nad mojou hlavo. Rýchlo pozerám vlakové spoje a v tom istom čase sa rozhodujem či nebude múdrejšie si vzia´ť metro. Čas na prestup pri voľbe vlakom sú 4 minúty, a to mi príde ako dostatočná výzva na to aby som sa rozhodla pre možnosť vlak.
Výzvu som zvládla a to v čase 3 minúty. Ak zoberiem v ohľad že moja chôdza sa ešte stále nedá považovať za reprezentatívnu je to pomerne slušný výkon. Cesta bola krátka, len jedna zastávka. Ľahký dážď ma odprevadil k obchodu. Pečivo na ráno, cottage, keksíky a mrazená pizza. Moje komfort jedlo ktoré si doprajem keď trávim večer sama so sebou. Keď moja jediná zodpovednosť som ja sama. Keď nepotrebujem sa pred nikým skrývať a tváriť sa ako je to nezdravé. Hľadám svoju obľúbenú Dr.Oetker s mozzarellou. Nemajú, zoberiem niečo čo sa na ňu podobá a dúfam že mi nepokazí večer. Rýchlo nablokujem tovar a ponáhľam sa na tramvaj, ktorá však neprichádza a mne neostáva nič iné ako počkať. Chladný vzduch a zvláštny týpek nebezpečne približujúci sa ku mne ma presvedčí počkať vo vnútri obchodu. Nenápadne sa sem zašijem, nech splyniem a prečkám tento čas. Netrvalo dlho a moju zónu naruší pani žiadostivá po káve. Prosia ma o zaplatenie kávy kartou v automate vedľa ktorého sa maskujem. Vyzerá to tak že táto stratégia nebola úplne účinná. Pani je aj s pánom a obaja vyzerajú že absencia kofeínu a tabaku im nerobí dobre. Kývnem im na tú kávu a ja si odnášam 40 korun vo vrecku svojej bundy. Prichádza tramvaj a spolu so mnou nastupuje do nej aj zvláštny týpek.
Presúvam sa do môjho pražského bytu. Mokré chodníky a veľké kvapky dopadajúce naň a na mňa. Môj celkom biely outfit je skúšaný. Pomyslím si ako som dnes ležala doma na lehátku, chytala úpal v skoro letnej pálave a tešila sa že dni dažďa sú už za nami. Nie však všade a nie tak ďaleko. Otváram druhé dvere, z rúk mi padajú veci. Už dávno som nebola takto samostatná. Chýbalo mi to. Vystúpim na vrchné podlažie, stále nie s dokonalou koordináciou pohybu, a odomknem najskôr prvý zámok a potom druhý. Ťažké vysoké dvere odtlačím a som doma. Dám na piaty pokus kľúče do zámky jedenkrát potočím. Uškrniem sa, to by spravil aj on.
Dám vodu na čaj zohriať vyberiem mätový čaj, lebo nervy mám len jedny a dnes si ich chcem uchovať. Dám zohriať trúbu pre pizzu. Pustila by som si gramofón ten je však doma. A potom sa naskýta otázka, kde je vlastne domov? Je to o ľuďoch, o spomienkach, o tom kde sa ja cítim najlepšie, alebo môže existovať viacero miest ktoré môžem nazývať domovom? Existuje nejaké univerzálne pravidlo podľa čoho spoznám domov?
V poslednej dobe ma táto otázka často zamestnáva. Nad tým kedy veta ,,idem domov" je namieste, premýšľam rovnako intenzívne ako nad slovným spojením ,,ľúbim Ťa". Doma je tam, kde som vyrastala, určite áno. S touto myšlienkou ale prichádza ďalšia môže alebo mal by sa domov meniť v priebehu života? Alebo sa nemusí? Kolej som domovom nikdy nenazývala, možno to je tým že aj napriek pokusom si zdieľanú izbu zútulniť a zdieľať ju s fajn spolubývajúcimi mi toto označenie ,,domov" ku koleji nikdy nesedelo. Stále som chodila domov na víkendy.
Paríž bol iný. Byt bol tiež zdieľaný. Aj keď prostredie bolo prívetivejšie ako kolej stále nebol dotknutý mojou kreativitou. Samostatná izba bola plusom, ale ak sa vraví že ľudia robia domov domovom, tak v tom prípade by to vôbec nesedelo. Aj keď izbu v Paríži už nemám, mesto stále budem považovať za svoj zrejme tretí domov. Čím to je som zatiaľ nevyskúmala. Možno to je len o pocite keď cítite že niekam patríte a že vás to prijalo, prirodzene.
Pizza sa dopiekla vyberiem ju z trúby za myšlienky, že ak do tohto bytu donesiem môj gramofón bude to znamenať že som práve opustila jeden domov? To nechcem. Týmto spôsobom potom by som za domov považovala to, kde mám svoje osobné a cenné veci. A to je materialistické, rovnako ako si myslieť, že ak kúpim gramofón do tohto bytu vyriešim otázku ,,domov". Aspoň na chvíľu.
Nebude klamať aj tu sa cítim ako doma. Byt je poznačený mojou kreativitou, som tu ako individuálna osoba ale za prítomnosti srdcu blízkej osoby. Cítim sa tu slobodne, teda dovtedy kým nie je doma on a ja nemám chuť na moju mrazenú pizzu, ale to si necháme na inú kapitolu.
Ako kompromis zapínam svoj reproduktor a púšťam Sinatru. V rytme hudby píšem písmená na klávesnici. Dážď nás doprevádza a ja si všímam, že k úplnej dokonalosti mi chýbajú už len kvety vo váze.
A síce možno sa dnes k odpovedi za čo sa dá považovať domov nedostanem, možno sa ale aspoň priblížim. Teraz si môžem užiť svoj večer. Obyčajný ale môj. Na mieste kde sa cítim slobodne.
A možno pocit slobody a prijatia je dostatočný na to aby človek začal považovať miesto za svoj domov. A možno je v poriadku mať viacero adries. Viacero miest kam vieš že môžeš vždy prísť. Miest kde si môžeš oddýchnuť od neslobody. Niekde, kde vieš že ťa čaká dobré jedlo, dobrí ľudia a pocit slobody. A možno domov predstavuje niečo iné pre každého. Možno pre to neexistuje univerzálne pravidlo.