Jeden krok
Niekedy stačí spraviť len jeden krok. Jeden, ktorý bude prelomový, po ktorom sa už nebude dať vrátiť späť do sveta, ktorý sme pred tým poznali. Nová optika je na mojej tvári.
Ľudia si vedia pomotať hlavy, navzájom, sebe samému, druhým ľuďom bez toho aby to bolo ich zámerom. Čelo na čelo, dych k dychu. Stop. Tam bol koniec. Fyzický, mentálny pokračuje ďalej. Pomýlená myseľ a nie je nárok na náhradu a ťažko sa mi rozhoduje. Svet do ktorého som prišla jedným krokom mi nedovoľuje sa úplne s ľahkosťou hýbať v tom, čo som nedokončila pred ním, pred tým. Nechala som dvere otvorené so směnkou splatnou na videnou...na každom fronte.
Espresso Martini namiesto raňajok, namiesto večere Apperol, namiesto výčitiek robíme biznis. Nerobíme, učíme sa. Skúšame to, rozhodujeme o stratégií a hľadáme spôsoby ako sa na trhu tak mladí nestratiť. Ako sa nestratiť medzi žralokmi, tigrami a samým sebou. Ako nehľadieť na svet optikou vlka z Wall street. Kráčame po meste obchádzajúc jazero, na ktorého brehu sú všetky tie značky a brandy, ktoré pozerajú na svet práve vyššie spomínaným spôsobom. Sú gýčové v takom peknom meste, zhodujeme sa. Ale je to jedno, je to tak ako to má byť.
Stretli sme sa až posledný deň, poslednú hodinu predtým než som naskočila na lietadlo a odletela naspäť do mojej skromnej reality. Stratégia asi vyšla, úplne inak, ale asi to tak tiež malo byť. Teraz sme stáli na brehu jazera s espressom ale už bez Martini. Rozprávali sa čisto ľudsky bez hier v daždi. Nabudúce keď tam pôjdem zoberiem si dáždnik. Sľubujem.
Pár
dní dozadu som tu stála sama, len ja a labute. Azúrová farba a priestrannosť
jazera mi skôr pripomínalo more. Žiaden
business formal iba hoddie s kapucňou na hlave a slúchadlami v ušiach. Na chvíľu
utiecť od sveta košieľ, formalít a sák. Križujem ulicu a je mi dobre.
Je tu hluk, trochu chaos, mentálna rôznorodosť, dávam si nový rúž.
Je
niečo po 17:00 a všetci sa náhlia uväznení vo vlastnom svete a myšlienkach.
O múr steny je opretý obraz, neviem či je pravý alebo len plagát v dobrom
ráme. Poznám ten obraz, patrí k mojim najobľúbenejším. V roku 1942 ho
namaľoval Edward Hopper s názvom Nighthawks, v preklade noční vtáci.
Sú na ňom ľudia sediaci za barom v sklenenej vitríne newyorského veľkomesta.
Vykresľuje osamelosť veľkého mesta, zákazníci sú vo svojich myšlienkach odpútaní
od seba navzájom. Premýšľam prečo sa niekto rozhodol tento obraz postaviť práve
do stredu najrušnejšej ulice. Chcel tým dotyčný niečo povedať, alebo mi to malo
pripomenúť že byť stratený v sebe nie je vec týkajúca sa len mňa?
Kráčam, skôr utekám letiskovou halou. Zdržala som sa, chcela som pokračovať ale nemohla som. I can´ t vravím but you want it too vraví. I can´ t vravím. Naprieč letiskom sú zavesené snímky z filmu podľa môjho skromného odhadu z 50. rokov.
Give me a kiss, and to that kiss a score; then to that twenty, add a hundred more.
Robert Herrick
Nedala som ale ani nezabudla. Možno sa tam zas niekedy vrátim, k brehu jazera, k labutiam. Možno sama a možno nie. Možno si dám čaj a možno aj nič. Dovtedy ma toho čaká ešte dosť. Prvý krok som už spravila, zbytok nechám na križovatky, teraz mám pred sebou diaľnicu, šliapem na plyn a nech už nejako je, bude tak ako to byť má.