Medúzy v podvedomí

Bežný deň, bežný týždeň, mesiac,...a v hlave hraje video, poskladané z nepatrných myšlienok, tvorené zo slov vyslovených, ale aj tých nevyslovených, navzájom poskladaných do príbehov, pocitov, veľakrát falošných. Ťažia nás , provokujú tvoju myseľ. Sú len tam  niekde v tvojej hlave, ale energia,  ktorú im dávaš je mnohonásobne väčšia než veciam, ktoré v daný moment robíš.

Predstav si balans.  Ako kráčaš po kmeni stromu, ktorý spadol uprostred lesa. Takýto strom tam nie je jeden. Sú ich tam desiatky, poprepletané medzi sebou až vytvárajú cestu. Keď som prvýkrát uvidela takéto miesto, neverila som, že niečo takéto mohla vytvoriť príroda sama. Liezť po týchto cestách bolo úžasné, fascinujúce. Ponad vodu, ponad vysokú trávu, plnú pŕhľavy, vo výške 3 metre nad zemou, ktorá bola tvorená močiarom. Mach na stromoch, malé pavúky a veľké pavučiny, či pichľavé kríky, praskajúce konáre. Bola to hra na ktorej sme sa s mojím kamošom dohodli. ,, Našou úlohou je prejsť túto opičiu dráhu, bez toho, aby sme sa dotkli zemi." A veru to bol dobrý nápad. Cesta po stromoch, bola veľakrát príjemnejšou, ako cesta, ktorou by som sa musela brodiť po ktoviečím. Vyžadovalo si to maximálnu  koncentráciu.  Raz keď som pomyslela v tej výške na niektorú z mojich myšlienok, ktorá lieta v hlave ako medúza, ktorá sa prisiakne  na tvoje vedomie a núti ťa nad ňou rozmýšľať a znepokojovať sa, som pochopila, že jej to nemôžem dovoliť. Lebo ak jej to dovolím, spadnem a mňa to bude bolieť, naozaj. A možno ak by som spadla, bola by to lekcia, vravím si v duchu, ale prečo padať pre niečo, čo je len v mojej hlave, čo sa ma chce zmocniť a vyhrať nadomnou, bez nejakých zvyšných dôvodov. Zastala som a parťák, ktorý ma viedol touto cestou, pozrel na mňa a pripomenul mi, že sa mám sústrediť, koncentrovať a pokojne pomaly kráčať. Nádych výdych a medúza je preč. Kráčam ďalej a začínam si užívať toto malé dobrodružstvo.

S odstupom času sa pozerám na túto opičiu dráhu inak. Už to nie je len skúška mojej stability a mojej fyzickej sily. Pripomína mi tú ozajstnú cestu. A aj keď to znie ako klišé, tak áno máš pravdu, myslím na tú, ktorá nás vedie životom. Jednotlivé popadané dlhé kmene stromov, sú ako jednotlivé úseky v našom živote. Niektoré kmene, sa dajú ľahko prejsť, bez väčšej námahy. Iné ťa skúšajú, či dokážeš správne reagovať. No a keď si uprostred križovatky, môžeš si vybrať pre teba tú najvhodnejšiu cestu. Vždy sa snažím držať na kmeni, ale veľakrát zabúdam na balans, na rovnováhu. Veľakrát rozmýšľam nad vecami, ktoré v tej danej situácií nemajú priestor a aj presto im ho dávam a zabúdam, že tým si sťažujem cestu, ktorá už aj tak vedie po náročnom teréne. Nech už robíme čokoľvek, treba byť v rovnováhe, upriamovať pozornosť veciam, ktoré práve v daný moment robíme. Musíme sa vedieť sústrediť a vychutnávať si ten okamih takým akým skutočne je. Pretože to je zmysel cesty, vychutnať si ju a kráčať po nej s vedomím, že na nej skutočne kráčame. Bez medúz prisiaknutých na našom vedomí. Pretože inak spadnem a budem sa zbytočne brodiť po neľahkom teréne v obklopení medúz.

Je dobré mať priateľa. Ktorý tam bude s tebou, ktorý si možno niekedy vyberie inú cestu ako ty, ale stále mu môžeš veriť, že ťa podrží, keď budeš padať. Ja viem, že týchto skutočných priateľov mám a som za nich vďačná. Je dobré niekomu vedieť veriť, dôverovať. Je dobré vedieť, že každý krok je skok do neznáma a že žiadna z ciest nie je márna. Len treba vedieť držať balans.