,,Znáša každá veková kategória začiatky rovnako, alebo nie?"
,, Neteším sa. Ale veď prečo?" pýtam sa svojej novej spolubývajúcej, ktorá ma práve pozvala na oslavu jej 30. narodenín. ,,Neviem, mám strach. Je to nová etapa. Veľa vecí by som už mala mať vyriešených. Ale ja začínam od začiatku. Bez ničoho a bez nikoho. Chcela som si kúpiť mačku, ale Hector, náš spolubývajúci, má na mačky alergiu. Pôjdem pozrieť psíka. Máš rada psy? Zbožňujem ich!" odpovedám.
,,Aj ty si prváčka?" pýta sa ma nová kolegyňa v novovzniknutom spolku. ,,Nie, ale tiež tu začínam," odpovedám jej s úsmevom. ,, Koľko máš vlastne rokov?" pýtam sa so zvedavosťou pretože mi príde mladá aj na prváčku, rovnako ako aj jej ostatní spolužiaci. ,,17," odpovedá, ,, 17?" odpovedám jej ja s údivom.
Zatiaľ to vyzerá tak, že nech je človek v akomkoľvek veku stále niekde začína. Je potom otázka: ,,Znáša každá veková kategória začiatky rovnako, alebo nie?" adekvátna?
Bojíme sa s prichádzajúcimi začiatkami novej zodpovednosti rovnako? Ak áno, kto sa jej bojí viac? A čo ak sa nejedná o strach ale o nadšenie?
Predsa, ak by sa jednalo o nadšenie neboli by to veľké témy. A nie len veľké témy pre jednotlivcov, ale témy ktoré sú v spoločnosti rovnako podrobne rozoberané ako iné významné, spoločenské udalosti.
,,Tešíš sa do školy? Kedy si nájdeš brigádu? Kam ideš na výšku? Našla si si už stáž? Pracuješ? Ty nemáš partnera? Investuješ? Používaš už kozmetiku proti prvým známkam starnutia? Kedy bude svadba? Kedy budete mať deti? Plánujete si nájsť niečo vlastné? Nemôžete stále bývať v podnájme. Naozaj si dala výpoveď?..."
Možno tieto otázky v nás vyvolávajú tlak. Dávajú v našich životoch deadline. Limit, hrubú čiaru kedy máš naplniť vyššie spomínané otázky, očakávanými odpoveďami. Ak to nesplníš, otázky prídu a svojím príchodom dávajú znamenie že zlyhávaš. Pripomenú ti, že nejdeš tak ako väčšina. Vraj sme nevyspelí a neschopní sa správne rozhodovať. Stáva sa z nás okraj spoločnosti, pretože sme sa nestihli začleniť do žiadnej zo skupín. Pretože vravia, že máme v živote neporiadok. Že ak nemáme zodpovedané otázky, tak sme nezodpovední. Sme tí, ktorí nestihli vlak ktorí išiel do staníc v nasledujúcom poradí: Škola, brigáda, vysoká škola, stáž, práca, partner, práca, manželstvo, deti, rodičovská, práca,... majú jednoducho smolu.
,,Dievčatá a koľko máte vlastne rokov?" pýtajú sa mňa a mojej 30 ročnej spolubývajúcej, ktorá na ten vek, verte mi, nevyzerá, skupinka švédskych chalanov. Mám rada túto otázku. Nikdy som úplne nerozumela prečo je v spoločnosti tak nepopulárna. Ako vždy odpovedám aj teraz vravím: ,, Hadajte!". Padne zopár čísel raz na mňa a raz na ňu. Verím, že odpovede mojej spolubývajúcej úprimne zalichotili a myslím, že aj pozdvihli náladu z jej osobnostnej krízy. Mňa však po prvýkrát odpoveď zarazila. Nikdy mi ľudia netipli vyšší vek a ten skutočný tiež len veľmi zriedkavo uhádnu. Väčšinou odchádzam s vekom okolo 15 rokov, dnes o 10 rokov viac.
Po príchode domov moje kroky smerujú k zrkadlu. Obzerám si svoju tvár. Nevidím tam vrásky, dokonca moje akné je ešte stále na tvári a nenaznačuje žeby chcelo odísť. Chvíľu sa ešte obzerám a premýšľam. Niečo sa zmenilo. Vidím to, dospela som. V pamäti zalovím kedy naposledy odomňa pýtali občaňák keď som kupovala víno...Nespomínam si. Možno ma život začal formovať. Vysekávať svoje rany do mojej tváre ako sochár keď seká svoju sochu. Žeby sa vďaka neľahkosti života stávalo zo mňa dielo?
Popravde, možno je to správne. Síce som v mojej mysli tak maximálne vo veku 19 rokov s devätnásťročnými a mladšími ľuďmi sa v skutočnosti líšime. Cítim sa tak, ale keď nás porovnám, obaja sa vyrovnávame s inými otázkami. Aj keď obaja niekde začíname, začíname na inej úrovni. Tí ktorí sú o úroveň nižšie nedovidia ešte tam, kde sa dívam ja a ja som zatiaľ nedovidela tam, kam sa díva moja spolubývajúca. Všetci sa dívame s optikou aká nám bola na náš vek pripísaná. ˇČím sme mladší máme ju slabšiu, vidíme preto len krátko. Pár týždňov, prípadne zopár mesiacov dopredu. Čím naša optika rastie aj naše obzory sa vzďaľujú na roky dopredu. Sme už poznačení súvislosťami a veľakrát stereotypom. Preto áno, znáša každá kategória začiatky inak. Ba dokonca aj v rámci kategórie ich bude každý znášať inak. Principiálne budú začiatky rovnako stresujúce a neznáme pre každého, len každá kategória bude využívať inú optiku, inak bude na ne nazerať, vzhľadom na časový horizont.
Vek zrejme číslom ostane ale prístup k nemu sa možno niekedy zmení. A nastane to vtedy keď sa prestanú pýtať otázky, presne tie ktoré nič neurýchlia, ba možno skôr spomalia celý proces. Je v poriadku mať pochybnosti súvisiace s vekom, ale ohraničme ich iba na tie spojené s vyživovacím krémom na tvár a dekolt. Ostatné prídu, keď budeme na ich odpovede pripravení.