KINO
Spomienky, niečo na čo spomíname, keď nám dačo chýba. Starí priatelia, ktorí už priateľmi nie sú. Staré zážitky, o ktorých vieme, že už sa nestanú. Dávne pocity, ktoré už necítiť. Stratené šance a nesprávne rozhodnutia. Pocity viny za to, čo sme urobili, ale aj za to, čo sme nestihli, alebo nemali snahu uskutočniť. Občas sa stane, že niečo sa skončí rýchlejšie, ako sme čakali. Alebo to stihne skončiť ešte pred tým, než to začne. V čase, keď chceme všetko hneď, je ťažké nájsť to, čo skutočne chceme.
Sklamanie, smútok, nepoznané a spomienky. To všetko prichádza, keď to, na čom nám záležalo, odchádza. Strach alebo sloboda? Sloboda, ktorú sme nemali, pokým sme mali veci, ktoré nás robili vnútorne šťastnými, aj keď nie vždy sme to šťastie dokázali prejaviť. A možno tak isto si vravíte, obviňujete sa, že vaše šťastie ste mali ukázať a dokázať, že vám na tom záleží. Ostali len spomienky. Nenaplnené želania a sľuby. V hlave len otázky typu prečo. A odpoveď? Len vo vetre veje, ako jarný vzduch v uliciach zaplneného mesta. Preplieta sa pomedzi ľudí, autá, zvieratá, budovy,...Do čistého vzduchu jari sa mieša zápach pohonných hmôt, závan jedla z blízkeho bistra,...Prečo tento chaos musím mať v hlave? Prečo keď spravím 100 vecí, dobre a 101. mi nevyjde? Počujem len kritiku. Nielen okolitého sveta, ale aj sebakritiku. Táto sebareflexia je dobrá vec, ale unavujúca. Prečo sa dobré veci dejú rýchlo, ale tie najlepšie mihnutím oka? Otázky. Všade otázky a odpoveď, aj naďalej vo vetre znie. Raz sa však nad mestom objaví mrak. Mrak, ktorého dovial vietor, ktorý sa navôkol vial. Tento mrak sa skladá z odpovedí na moje dlhodobé otázky. Odpovede v podobe spomienok, ktoré sa začnú javiť, keď je tých zápachov v meste priveľa. Prichádza, aby spláchol tú netypickú vôňu mesta. Padá prvá kvapka, za ňou ďalšia a ďalšia...Niekedy sa pridajú aj blesky a hromy. Snažím sa ten chaos pochopiť. Vravím si, veď chaos nie je neporiadok. Molekuly slanej vody mi tečú po lícach, no už nedopadajú, do nedopitého čaju. Nechcem ich zbierať. Ich príčina bola pridlho v mojej mysli.
Sedím v kine. V kine života. Premietam si svoj život a prehodnocujem svoje skutky. Sem-tam sa usmejem a som vďačná, že sa stali. Sem-tam padne slza, lebo smútim, že už skončili. Idem si po popcorn a Colu. Dúfam, že mi neunikne nejaká dôležitá kapitola, preto sa ponáhľam, no v behu si uvedomím, že aj toto je môj život. Tu a teraz. Aj teraz budujem budúcnosť, teda film, na ktorý sa budem neskôr pozerať. Spomalím, čo ak sa niečo udeje a ja to zmeškám, keď teraz pobežím ponáhľajúc sa naspäť pozrieť si svoju minulosť.
Bola by to škoda. Kazetu mám v archíve. Pozriem sa vôkol seba. Život je krásny, síce sú tu obdobia, kedy nás prenasledujú spomienky a staré časy, ale to nie je dôvod zastavovať. Je fajn pozrieť sa na staré kazety. Zobrať si z nich ponaučenie. Zmieriť sa s minulosťou a odpustiť. Vydať sa s čistou mysľou ďalej. Každý nesieme vlastné kazety a sú naše jediné bohatstvo, ktoré nám nikto neukradne. Niektorí sú naň viacej upätí, nie žeby boli slabí, ale preto, lebo radi majú svoje veci pod kontrolou. A to je dobré. Je dobré mať aj upršané dni. Bez nich by sme si totiž nedokázali vážiť tie slnečné.