Čaro
,,Naše teta peče léta na Vánoce Vánoc...skrkrk...nereptáme aspoň máme něco pro koč...skkrr." 16.12 a vianočné piesne sa už nesú izbami domu. Toto CD už počúvame 17. rok. Ach, ako ten čas letí...
Staré CD hrá na rôzne frekvencie. Pamätá si už veľa. Veď 17 rokov nemôže byť tak veľa. Vravím si. Azda som už aj ja potom stará? Pýtam sa seba samej. ,,Skrrrkr" och už je to snáď po stýkrát , čo sa CD opäť zaseklo. Zožiera ma to. Som už predsa staršia a vôbec túto vec neberiem, ako ľahkú skutočnosť, ale ako vec, čo ma neskutočne vytáča. ,,Home, home, home I dont wanna know, know, know..." pridá sa pieseň z vedľajšej izby mojej sestry spolu s jej spevom sa moje rozhorčenie ešte prehlbuje. Zavriem dvere na izbe. Pieseň z môjho rádia konečne chytá stálu vlnu....,,Cŕŕn, cŕŕn,"....Je toto možné, že práve teraz mi musí niekto volať?! Zrazu ,,ségra" vkročí do mojej izby otvorí dvere, niečo ,,zablaboce" a pustí vysávač. Pes na oplátku začne štekať, aby aj on vyjadril svoje rozhorčenie. Milión zvukov sa mieša naprieč izbami. Taká obyčajná predvianočná pohoda. CD naďalej pokračuje vo svojej sekavej vlne. Rozmýšľam, čím to je. Uvedomujem si, že prvýkrát mi slová z piesne, ktorej časť je spomenutá v prvom riadku, nepríde smiešna. Čo slovo, to výrok človeka, pre ktorého sa Vianoce stali akousi povinnosťou a nie obdobím , kedy sa má zastaviť.
,,Ešte musíme poumývať toto a toto, och ešte okná sú špinavé. Nemám ani jeden darček a ani trochu času. Dievčatá mali by ste aj vy niečo spraviť v tomto dome." oboznamuje nás s problematikou zvanou ,,Vianoce" maminka. Hneď si spomeniem na dnešný incident s napečenými koláčmi, ktoré ukradol a zožral náš pes. Len sa pousmejem a v rezignujúcej nálade si len poviem, že tento rok to vidím na ,,Duchovné Vianoce".
Čím som staršia, tým menej si užívam čaro tých povestných Vianoc. Mám pocit, že Vianoce už nie sú čo bývali. Babka len s úškrnom odpovie: ,,Ja vám stále rozprávam, že ste si mali vážiť a úžívať detstvo." Silou mocou sa snažím prepočuť túto poznámku. Ako to? Veď mám len 17, ja som ešte stále dieťa, ja stále chcem veriť v zázraky a tajomstvá. ,,Skrrrkr" staré CD mi pripomína, že 17 rokov je relatívnych. A že aj starnutie je relatívne.
Zrazu tento chaos mi príde ako súčasť niečoho, čo k tomu patrí. Niečo, čo vyjadruje to čaro Vianoc. Stále nás niečo prekvapuje. Kedysi to boli darčeky, čo sme našli pod stromčekom, teraz ma prekvapuje, ako dokážeme v tejto dobe plnej materializmu a zhonu všetko stihnúť a pripraviť, aby sme si to duchovné šťastie a čaro dokázali aspoň na chvíľu užiť.
Vychutnávam si tento chaos. Tú melódiu rôznosti. Tú zimu bez snehu. Ten zhon. A žijem teraz a tu, pretože si treba skutočne vážiť každý okamih v živote, pretože nikdy nevieme, kedy sa to zmení. Byť večným dieťaťom vo svete, kde sny ostávajú len pre neplnoletých, je dôležité, sa naučiť tancovať v každom počasí.