Inscenácia - Život
Ešte raz si pretriem oči vreckovkou, otočím sa aby som sa presvedčila, že metrová súprava skutočne odišla. V diaľke ešte chvíľu vidieť červené svetlo poslednej súpravy. Len čo sa mi z obzoru vytratí, oči rozklipkám, utriem si ufňukaný nos skrkvanou vreckovkou a nasadím pohľad akoby nič nebolo. Ráznym krokom vystupujem schody von z metra. Je sviežo, priam mrazivo. Nad Parížom už klesla tma a príjemné žlté svetlá podnikov sa odrážajú na čerstvo napršaných barinách. Pohľad mám zaostrený vpred, aby si žiaden z okoloidúcich nepomyslel že naňho pozerám. Kútiky usmiatych pier sa vyrovnali a brada mi klesla dole. Nie dole, ako keď pozeráte dole pod svoje nohy, ale tak ako keď idete spraviť hlavou ,,áno" ale zastavíte sa v polovici.
Vďaka tomuto postoju som si vybudovala vnútornú silu, akési vnútorné presvedčenie že chladným temperamentom som nedotknuteľná. Že svoju v skutočnosti ľahkú zraniteľnosť, ľahko prekryjem rýchlou chôdzou, prázdnym pohľadom a bez mimickou tvárou. Ukryjem sa medzi ostatnými obyvateľmi a splyniem s davom tak, akoby som len dotvárala kulisu veľkomesta.
Tieto dni boli iné, boli plnšie. Aj keď samota mi istým spôsobom prirástla k srdcu, tak ľudia blízky k nemu tam stále ostali. Keď sú nablízku tak zrazu nie je potrebné prekrývať sa maskou, zahaľovať sa do rúška tajomstva a ani do šatov. Je jedno či svieti vonku slnko alebo prší hustý dážď, pred ktorým sa spoločne skrývate pod jedným dáždnikom. Zrazu aj banálne veci prestanú byť stereotypom a tie ostatné prestanú existovať, aspoň na okamih. Sú to okamihy, ktoré chceme aby boli večné. Navždy trvajúce a to bez prestávky. Odtrhnuté od šedej reality. Lenže aj toto je realita, realita ktorá jej dáva farbu. Prefarbuje obraz z čierno-bielej na farebnú. Dodáva sýtosť životu a život, konštante pretrvávajúcej realite.
Maskami sa chránime pred sebou navzájom. Dokonca mávam občas pocit že sa tak chránime aj pred sebou samým. Je to spôsob ako si vytvoriť príjemné prostredie, keď okolie nie je priaznivé. Nemá to nič spoločné s aroganciou či nebodaj nadradenosťou. Je to forma, rola, ktorú musíme hrať. Občas sme herci, zakaždým na javisku meníme pozície. Hľadáme spôsoby, aby sme čo najlepšie zapadli do deja. A keď nadíde čas ísť do maskérne a odlíčiť posledné zbytky make-upu, zabúdame kým sme boli pár minút nazad v druhom dejstve. Zrazu sa vrátime k sebe, chceme byť citliví, úplne nahí a so všetkými emóciami, ktoré boli zakryté pod vrstvou líčenia.
Niekto by namietal, že javisko je práve miestom na prejavenie emócií. Dráma, komédia, činohra,...V skutku áno. V skutočnosti bežný život je dopĺňaný o túto zložku. Deje sa však za zavretými dverami našich príbytkov, deje sa osamote. Väčšinou nepatrne bez toho aby narušil bežný deň a náš všedný postoj človeka v dave s vrstvou krycieho krému a špirály. Veď kto by si chcel kaziť vizáž.
Odložím kľúče na poličku, zavesím kabát. Dnes svieti na fialovo, Eiffelova veža v diaľke. Je krásna aj keď stále iná. Tiež hrá mnoho rolí. Raz je pýchou Francúzov, neskôr symbolom lásky, dominantou pre Olympijské kruhy, každý večer sa rozžiari a každú hodinu roztrblieta a raz za čas zmení farbu. Dodáva drámu ale vo svojej podstate krásu. Je iná a zakaždým rovnaká. Je ako my ľudia, ktorí nosia tváre mnohých príležitostí ale vo svojej podstate ostávajú stále ľudia a to len vďaka ľuďom samotným. Vďaka ľuďom, čo ostali blízko k srdcu.