Zápalky

10.09.2018

Nie každý, čo sa tvári ako tvoj priateľ naozaj ním aj je. Alebo moje pravidlo: len v špeciálnych udalostiach spoznáš priateľa. To sú síce staré známe klišé, ale každý, čo už zažil nejaké sklamanie, vie že keď ho zraní človek, s ktorím zdieľal veľkú časť svojho života, je tomu dosť ťažké uveriť a prijať to.

Veľakrát nám naši priatelia a rodina vravia, na čo si dávať pozor. Či sú ľudia v našom okolí pre nás tí správni, alebo naopak nie. A my ich zase väčšinou nepočúvame. Vravíme si, veď oni nemôžu súdiť dačo, čo sa ich ani netýka. Prudko ich odbijeme a ideme si ďalej svojou cestou. Pravdou však býva, že skoro zakaždým títo ľudia majú pravdu a mi si ju musíme priznať. Prečo tomu tak je? Prečo vždy, keď sme zamotaní v sebe, nevidíme, čo je najlepšie vidieť? Myslím si, že je to preto, lebo naša hlava je v takom klbku myšlienok, pocitov a rozpoložení, že nie je schopná racionálne myslieť. Nie je zlé vyjadrovať svoje pocity a keď je to potrebné, je dôležite ich prejavovať a nebrániť sa im a nechať sa viesť spontánnosťou, ale ak sa jedná o veci, ktoré si všimli ľudia, ktorí nás poznajú aj vtedy, keď nás náš racionalizmus opúšťa, je dôležité spozornieť a začať veci viesť tak, aby sa z nich nestalo dáke zamotané klbko ,,všeho-všudy".

Je smutné, že až po najväčšej búrke, ktorá zahasila náš plameň priateľstiev, vzťahov, či nových známostí, sme si schopní uvedomiť, že zápalky, čo v nás udržiavali iskru, sme mi sami zahasili. Frustrácia, že sme stratili niekoho, na kom nám záležalo býva zväčša to neželané ovocie našich činov. Ale ako sa vraví - všetko zlé je na niečo dobré. A aj zlý výsledok je dačo, čo nám môže otvoriť oči a ukázať nám chyby, ktorých sme sa dopustili a tým nám dáva možnosť sa im v budúcnosti vyhnúť. No nikdy sa však nesnažme stratiť, zavrhnúť to, čo nás vnútorne napĺňa! Udržiava iskru, ktorá sa odráža v našich očiach vtedy, keď vieme, že naozaj žijeme.