Ak raz Vogue príde na návštevu budem mu rozprávať
Utieram prach vo svojej izbe a popritom sa cítim ako keď Vouge robí tie návštevy u známych osobností a tie im ukazujú svoj dom. Ja mám zatiaľ len izbu. Na vlastné bývanie potrebujem našetriť a dospieť.
Robím to tak vždy. Pripomínam si svojimi vecami, ktoré v izbe mám svoje úspechy, svoje pády svoje všedné dni, ktoré bývali. Vtedy. Moja flotila lietadiel, kokosový orech, fľaša vína zmenená na lampu, moje obrazy, na ktoré som najviac pyšná. Moja zbierka platní, moja gallery wall, ktorej každý obrázok má pre mňa personálny význam. Môj Dior rúž, ocenenia, ktoré som získala, či magic ball, ktorú som si vyrobila z plastovej gule, v ktorej kedysi boli vianočné ponožky a teraz je tam natlačená svetielková reťaz. Osobitné miesto majú aj moje 4 knihy, ktoré síce nie sú jediné, ktoré mám ale svoje miesto si zaslúžili na poličke a nie v boxe. Prvou vlastne ani nie je kniha, ale diár z roku 2016/2017. Vtedy som mala ciele písať si každý deň aspoň jednu vetu na každý deň, ktorou by som ten deň najlepšie vystihla. Moja snaha vydržala jeden mesiac a zbytok mesiacov sa sem-tam objaví nejaká moja múdrosť.,
Diár ktorý som si doniesla z viedenskej Albertíny neobsahoval len krásne ilustrácie Belle & Boo ale aj myšlienky, na ktoré dnes hladím s úsmevom. Citujem: ,, Niekedy tých chlapov nechápem. ale inak sranda." 16. Novembra 2016. Ani po 7 rokoch s určitosťou nemôžem povedať žeby to bolo vždy bez nedorozumenia. Pokračujem k ďaľším 2 knihám od Rupi Kaur a to Milk and Honey a The sun and her flowers. Pamätám sa ako v tom čase takmer každý mal minimálne Milk and Honey.
,,Love is not cruel
we are cruel
love is not a game
we have made a game
out of love"
Čítam jeden z jej citátov a vravím si, že sa k jej knihám musím vrátiť.
Franz Kafka a Popis jednoho zápasu. Knihu som si kúpila keď som bola na výlete v Prahe. Chytila ma. Dej bol úžasný a čítala som ho počas celého pobytu a potom ešte vo vlaku cestou naspäť. Odohrával sa v Prahe počas zimy, dej dopĺňali krásne ilustrácie. Otváram knihu a hneď prvé čo vidím, že ilustrátor vyštudoval rovnakú univerzitu akú študujem teraz ja. V meste o ktorom som vždy vravela, že tam určite nebudem žiť. Nie žeby bola Praha zlá, ale vtedy mi prišla priveľmi ,,okukaná" a takmer vždy tam bolo zlé počasie.
Teraz v tom meste bývam. Nachádzam tu nové miesta a ja mám taký pocit, že sa mi celkom aj páči. Teraz som doma v mojej detskej izbe, v izbe kde si utieram prach a hrám sa na celebritu. Cítim sa tu ako na prázdninách. Pomáham v domácnosti, oberám jahody a maliny, chodím na návštevy, stretávam sa s ľuďmi, ktorých inak vídam veľmi málo. Kúpem sa v bazéne a neriešim nič.
Sedím na posteli, obklopená tými knihami a vecami. Posunula som sa. Tieto veci už nie sú mnou, kedysi boli ale už nie sú. Sú teda vlastne sú, ale už iba časťou nie celkom. Zmenila som, vyrástla som. Našla iné hodnoty a tu ostal chrám môjho ja, keď sa len budovalo, keď na veci hľadelo inak. A vďaka tomu som teraz tou, tou teraz pre mňa najsprávnejšou bytosťou.
Z krátkeho utierania prachu sa stala hodina, hodina prehliadky do minulosti do vrátenia sa k svojim dávnym hodnotám, ktoré ma vyformovali. Do priblíženia ma prítomnosti a pochopenia seba a mňa. Trochu ma znáša melanchólia. Uvedomujem si že tieto úvahy nad životom sú najintenzívnejšie v puberte a potom do takmer 30 rokov života. A mne na 30 pomaly ťahá. Prvýkrát mi zbehla myšlienka že čo bude potom? Že život naberie rýchlosť a ja nebudem mu stíhať ho premyslieť, možno sa budem uberať v zlých navýkoch, ktoré nestihnem premyslieť a dobehnú ma až v kríze stredného veku. A možno všetko premyslím správne a potom sa budem nudiť. A možno ma raz príde navštíviť Vogue a budem mu o všetkom rozprávať. Nateraz mi to však musí stačiť takto, tu na blogu jedného dievčaťa v klobúku.