Deň štvrtý...
Ležím a neviem sa pohnúť. Sused reže podlahu. Hnusný zvuk. Cítim sa ako tá jeho podlaha, ktorú najskôr prerezali a potom položili na zem na dno. Som na dne, kde neostala kvapka z mora, slanú morskú vodu vystriedali moje slané slzy, ktoré mi padajú po lícach počas toho ako lúpem hrach.
Moje veľké slnečné okuliare skrývajú opuchnuté oči vypálené od sĺz. Ľudia, ktorých stretám mi lichotia ako dobre vyzerám, keby len videli moje vnútro, pomyslím si. Pohybujem sa ako duch, prechádzam ulicami, bežím viac než som zvyknutá, spím menej, niekedy nespím a nejem. Sú dni kedy len odrátavam minúty do večera. Chcem aby šli dni rýchlejšie, akoby som na niečo čakala a nevedela sa toho dočkať. Pravdou však je, že na mňa nič a nikto nečaká. Večer naopak odrátavam hodiny do svitania. Hneď ako sa objavia prvé lúče vstávam, idem niečo robiť. Snažím sa, aby som mala dni naplnené, skúšam nové veci, prekonávam sa. V skutočnosti len unikám, ale to nevadí, raz utečiem, vravím si celý život.
Prechádzam mestom, stretám ľudí, som nespoznaná. Prefrčia vedľa mňa. Nemám im to za zlé, užívajú si moment užívajú si život, prajem im to. Prajem im aby si vychutnávali aktuálny okamih, aby boli šťastní, lebo možno raz to bude naposledy.
Objal ma silno, pobozkal na čelo ako zvykol a utekal na metro. Ešte raz sme si zamávali a každý sa vydali svojou cestou. Veď potom sa uvidíme, už mám plány, toľko vecí ti chcem povedať. Toľko sa toho udialo, ešte tento týždeň vydržať.
Ten týždeň sa predĺžil na dva na tri. Ostalo nevypovedané, ostalo prázdne, plány čakajúce na svoje uskutočnenie ostanú exspirované časom a slzami.
Snažím sa zjesť prvé sústo jedla po 3 dňoch nejedenie. Ani teraz necítim hlad ale moje telo áno. Vystupujem z auta, nevládzem odopnúť pás, otvoriť dvere, zavrieť ich. Vchádzam do podniku, objednávam si jedlo. Necítim jeho chuť. Hlavu mám podopretú lebo ju nedokážem držať hore a trasú sa mi ruky. Musím jesť, vravím si keď pocítim nahli pocit na zvracanie. Rýpem sa v haluškách akoby som mala 5 rokov a nechutila mi bryndza.
,,Zvládneme to, pozri kde už sme, bude to dobré, nevzdáme sa. Nedovolím aby sa mi aj tento vzťah rozpadol !" Hľadám spomienky kde sme spolupracovali, kde sme boli na spoločnej vlne a keď sme aj niekedy neboli, tak sme sa stretli na ďalšej. Vedeli sme sa chytiť za ruky a preplávať, prebehnúť tým zlým. Vedeli sme nájsť ruže ukryté v tŕní.
A možno som ich hľadala len ja. Možno som si len predstavovala, že ich tam hľadáš so mnou. Možno som si len priala aby sme ich hľadali spolu. A možno sme ich naozaj spolu hľadali len každý v inom kríku. A možno aj v tom istom.
Kde hľadáš ruže teraz? Hľadáš ich vôbec? Hľadáš ich sám či s niekým ? Čo sa stalo? Čo som spravila? Čo som nespravila? Prečo si mi to vtedy nepovedal? Bál si sa ma? Prečo si ich prestal hľadať so mnou? Držím ti košík, tam ich môžeme položiť.
,,Bolí?" pýta sa ma thajská masérka ako ma naťahuje v krkolomnej pozícií. Odpovedám jej , ,,nie," a ona sa len s úškrnom zasmeje a povie, ,,no určite!" Nevymýšľala som si. Necítim nič. Necítim hlad, necítim šťastie, únavu, alkohol, fyzickú bolesť. A možno sa ma nepýtala na túto bolesť možno som jej mala povedať že bolí. A možno to aj pochopila lebo na konci som obdržala slušný bum po hlave, ktorý ma celkom prebral, aspoň na ten večer.
Spravil si ma duchom, sám si zmizol ako jeden z nich. Vytratil si sa, potichu. Bez rozlúčky, bez konverzácie, bez mojej možnosti vyjadriť sa. Bez ,,zvládneme to spolu" ako si zvykol vravievať. Ostala len púšť, spúšť a jeden vojak. Hľadám ťa, chcem sa presvedčiť že nie si zranený, že si len stratil svoje zbrane a teraz ich hľadáš. Ale ja sa pobijem aj bez nich, lenže v tomto súboji vyhrávame len spoločne, kľudne každý na inom fronte, ale spoločne.
Neviem či si stále tu, neviem kde si, neviem čo robíš a neviem či si tu stále so mnou alebo inde. Som zmätená a pohybujem sa v hmle. Dovidím si len na špičky svojich prstov a na nekonečnosť svojej mysle. Pamätáš si ako sme chodili chytať padajúce hviezdy? Čo by si si teraz želal? Čo si želať mám ja?