Moc
Dlhý rad ľudí čaká, kedy pán pri vchode pustí ďalšiu trojicu ľudí do obchodu. Zľavy, ponuky a iné veci, na ktoré lákajú značky s veľkým menom zákazníkov na svoj tovar. Byť nedostupným znamená v dnešnej dobe akýsi druh prepychu. Zákazníci stoja pred vchodom a nevedia sa dočkať, kedy chytia nový kúsok do svojich rúk a zaplatia zaň celý ,,majland".
Prechádzam priestormi, na ktorých sa rozprestierajú obchodíky. Vskutku pekné, pomyslím si. Vchádzam do kabínky, skúšam odevy, prechádzam do ďalšieho obchodu, skúšam ďalšie a ďalšie produkty. Zatiaľ si nesiem len svoju fľašku vody. Všetci vôkol sa správajú ako utrhnutí psi z reťaze, avšak nie tak úplne, drží ich jedna podstatná vec: nákupné tašky naplnené až po okraj ich obsahu. Zaujímavé, ako si ľudia myslia, že majú slobodu, no koniec koncov ju nemajú. V eufórii si neuvedomujú, že sú opäť a opäť ovplyvňovaní silnejšími hráčmi. Samotná spoločnosť je niečo veľmi zvláštne.
Vchádzam do kabínky, pozerám sa na seba. Rozmýšľam. Tu niečo nehrá, vravím si. V jednej kabínke vyzerám ako vicemiss, no v ďalšej sa mením na úplný opak, vchádzam do inej predajne a pozorujem svoj zovňajšok, potom sa pozriem na osvetlenie a následne na zakrivenie zrkadla, až nakoniec skončím na farbe závesov. Snažím sa nájsť príčinu tejto ilúzie. Opäť vyzerám inak. ,,Ako vlastne vyzerám?" pýtam sa samej seba. Pomaly zisťujeme, že v každej predajni som iným človekom, no predsa tým istým. Snažím sa nájsť odpoveď na otázku, čo je na mne nemenné? Čo je stále a každý to vidí rovnako?
Občas mám pocit, že takto nejako funguje naša spoločnosť. Snaží sa nás pretvárať na svoj vlastný obraz, aby sme jej boli úžitkom. Nepatrne sa meníme na niekoho, kým nie sme a popritom my sami zabúdame, kým vlastne sme. Stále vznikajú nové a nové trendy. Pretláča sa do popredia pojem nezávislosť, originalita, jedinečnosť... Ľudia si obľúbili takýto štýl života, avšak paradoxom je, že ľudia, ktorí nepodľahli trendom, sú vlastne tí ,,in". Túžime po spontánnosti, po troche rebélie a pochopení, že každý má vlastnú pravdu. Pijem vodu z mojej fľašky a uvedomujem si, že v akej to nešťastno-šťastnej dobe žijem. Môžem byť rada, že sa môžem napiť, že môžem chodiť, že môžem povedať svoj názor.
Odvrátim hlavu k predajni, ktorej meno všetci dobre poznáme. Pozriem sa na kopu oblečenia, v ktorej sa niektoré ženy besne prehrabávajú. V hlave sa mi vynorí obraz detí a ich matiek z krajín tretieho sveta, ako ťažko pracujú v nehostinných podmienkach za plat nižší, ako cena trička, ktoré vyrobili. V konečnom dôsledku podporovať priemysel, ktorý taktiež prispieva k znečisteniu planéty, mi nepríde fér. Pomaly opúšťam tento šialený kúštik sveta, presne tak, ako keď som sem prišla: s fľaškou od vody. Možno len z princípu a možno len z frustrácie, neviem. Viem, že nechcem byť ovplyvňovaná niečím, čo negatívne ovplyvňuje život ľudí, vďaka ktorým sa žije dobre(?) tým, ktorí majú vďaka nám moc.