...alebo o tom, ako sa naučiť ísť...
Realita občas prestane naberať reálne rozmery. Aj napriek tomu, že si vychutnávame každú jednu chvíľu života, mám pocit akoby sme predsa len veľkú časť skutočného života nechávali na druhej koľaji, ba možno aj na tretej, štvrtej...
Uháňam, rútim sa vpred. Vyberám ostré zákruty a môj vlak nezastavuje. Mám pocit že žijem. Široký úsmev a v očiach iskra. Je to jazda. Som tu a teraz...Aspoň to si myslím, dokiaľ nevidím upozornenia o nutnosti zmeniť smer.
Všetci sa občas cítime ako taký vlak na koľaji. Avšak veľakrát zabúdame, že tá jedna koľaj nie je jediná. Náš život tvoria cesty. Rôzne cesty. Trasy s prekážkami, trasy na ktorých si oddýchneme, trasy s prekvapeniami,...Mám pocit, že tieto trasy sa navzájom dopĺňajú a bez ich spoločnej existencie by nemohol existovať celok. Preto je normálne dostať sa k cieľu, nie jednou trasou, ale niekoľkými cestami naraz. Akoby sa dačo snažilo o nejakú rovnováhu, aby sme mali vyvážený počet príjemných a počet tých menej príjemných ciest.
Veľakrát sa zabudneme. Ostaneme na jednej trati, aj keď sami tušíme, žeby sme mali prejsť na druhú koľaj. Zakrývame si oči pred vecami, ktoré nechceme vidieť, nad ktorými sa utešujeme, že prejdú, že sa dajú opäť do poriadku. Preto ostávame na trati, kde nám je dobre. Dobre?(!)
Idem a jasám. Som presne tam, kde som chcela byť, deje sa to, čo som si dakedy dávno vysnívala a myslím si, že všetko sa uberá tým správnym smerom. Mám však odvahu pozrieť sa na ostatné trate, ktoré aj keď sa nezdajú, že idú súbežne, tak sú mi veľmi blízke?
Keď sme šťastní, občas zabúdame na svet okolo. Žijeme vo vlastnom svete. Vravíme si, že prežívame skutočný okamih, ale čo ak to vnútorné šťastie prežívame len preto, lebo sme sa tak nastavili? Nastavili byť šťastným? Sme šťastní, preto lebo my sami chceme byť šťastní? Je to o nastavení mysle? Ja myslím že hej.
Nie vždy sa dá na realitu hľadieť ružovo. Svet nie je čiernobiely a nie je ani ružový. Je pestrofarebný. A má svoje temné, ale aj svetlé stránky. Sme nútení vidieť obe. Vidieť zlo, ale aj dobro. Nemôžeme sa zdržiavať len na jednej koľaji, zatiaľ čo na druhej koľaji vládne búrka. Nemôžeme hrať, že sa nás to netýka, keď je to súčasť nás, súčasť cesty.
Aj napriek rozhodnutiu byť šťastným sa musíme naučiť vnímať realitu dvojako. Každý človek potrebuje chvíľu pre seba a svoje myšlienky, aby sa mohol na svoj svet pozrieť z inej perspektívy, aby mohol vidieť na všetky svoje koľaje, aj na tie, ktorým sa vyhýba, aj tie ktoré si vychutnáva. Musíme sa jednoducho naučiť jazdiť na každej trati s otvorenými očami a s odvahou v nás.