Pivnica spomienok

02.12.2024

V ten moment sa mi to vrátilo. Už to boli roky čo som naposledy tak utekala. Niekoľko blokov, mráz ma štípal na lícach, slzy štípali na perách a okuliare sa mi zarosili tak, že najďalej kam som dovidela, bolo len do mojich spomienok. Tie, ktoré nenavštevujem. Tie, ku ktorým si vždy musím zobrať baterku. Cesta k nim je tmavá chodba, smerom dole, hlbšie pod dom. Schody sú staré, vŕzgajú a na stenách cítiť pleseň. Mám na ňu alergiu. 


Rýchla, rázna chôdza sa premieňa v beh. Neotáčam sa, možno čakám že sa rozbehne, možno čakám, že budem zachránená. No jediný kto ma vie zachrániť som ja sama. Neotáčam sa lebo nechcem skutočne vidieť to sklamanie. Ľahšie je byť sklamaný v myšlienkach ako v realite. A možno si len realitu prikresliť tak, aby viac neranila.


Po kilometri zachádzam za roh Louvre. Neviem kam ísť. 12 miliónové mesto a ja neviem kam ísť. Kam sa ukryť, kam sa ukryť a pritom ostať odkrytý. Na veľkom námestí stojím uprostred, zmätená hľadám svoj smer. Čakám a neviem na čo a na koho. Prečo stále utekám? Prečo si stále myslím, že útek a vzdialenosť mi pomôžu?  


Studená lavica v Eglise Saint - Germain L´ Auxerrois de Paris sa mení na studené kreslo uprostred pivnice. Baterku pevne stískam v ruke a na studených múroch sa mi prepájajú súvislosti. Podnety s následkami. Moje reakcie s činmi. Správne zvolené slová, čítanie neverbálnej komunikácie a strach. Sem-tam baterka zabliká a v jej flashbackoch vidím tie svoje. Žlté repkové pole, hlina, park, môj strom, vypnutý telefón. 

,,Poď domov, porozprávame sa." Horúca čokoláda a Sacherova torta. Vtedy som nebola sama. Rozbehli sa za mnou a našli ma, zatiaľ ˇčo ja som sa snažila hľadať seba uprostred ulíc. 

Blik, blik. Rozsvieti sa. ,,Pustite ma, ja chcem ísť von!"  

Prešlo pár týždňov a každú noc sa budím. Iný scenár, rovnaká podstata. Rovnaké myšlienky. Zostala som sedieť v tom suteréne. 


Dni idú a ja prichádzam na to, že nech utečiem kamkoľvek, nikdy nebudem dostatočne ďaleko.  

Viem že som unavená, že neustály beh ma unavuje. Viem, že nech bežím akokoľvek ďaleko, na konci nájdem vždy len seba. A možno to mi stačí. Stačí mi nájsť seba a prijať sa aj so svojimi tmavými spomienkami. Upratať suterén, opraviť schody, zmeniť ho na wellness. Spraviť z neho miesto, kde si budem chodiť oddýchnuť a vypnúť hlavu.  


Zatiaľ na to ešte nie som pripravená. Mám obavy, že nikdy ani nebudem. Chcem si stanoviť deadline. Limit dokedy budem mať tohto kostlivca v skrini.  

Chcem rozprávať ale neviem čo. Tak poď zatiaľ pozerať dážď ako padá dole. 

S každou súvislosťou vpúšťam do svojej duše svetlo. Nechcem nikomu nič dávať za vinu ani nežiadam aby iní preberali zodpovednosť. Viem, že aj oni žijú len prvýkrát a robia najlepšie ako vedia. A s týmto vedomím musím žiť aj ja. 

Odnaučiť sa vzorce správania, ktoré som si vytvorila ako istý druh ochrany. 

2:12 nočné mory sa menia v nespavosť. Tie úlomky svetla prekrývajú sivé mraky a prehovárajú dážď aby začal hrať svoju nôtu. 

Možno musí prejsť zopár mračien, silných búrok aby som sa prečistila. Aby som dokázala spraviť viac ako len potlačiť a nakódovať nový vzorec správania. 

Nechať prehrmieť, prečkať v tme potichu a potom sa vrátiť...

Lenže, čo ak bude neskoro. Čo ak to nestihnem. Veď predsa nikdy už nebudem tam kde som a kde som bola. Budem novšia ja aj s nákladom o ktorom už ani neviem že mám, ktorý som nestihla vyložiť. Novšia predsa neznamená lepšia. Novšia so starými koreňmi. 



Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky