Ulice
Šaty vejú vo vetre, prechádzam tým istým miestom i mestom. Vzduch pomaly chladne a svetlo, rozplývajúce sa po večernej oblohe, dopadá na fasády budov. Kráčam domov, idem trasou, ktorou chodievam obvykle. Väčšinou nerozmýšľam, kadiaľ ísť, nevšímam si okolie a všade sa ponáhľam. No dnes je to iné. Nezačala som si však všímať štruktúru listov na stromoch, či pozorovať symetriu dlaždíc na zemi.
Každý kútik mesta a či zvuk mi pripomína zážitok z môjho života. Chlad, ktorý sa mi zarýva do pokožky, mi utrúsi spomienku na nočné výpravy za dobrodružstvom. Táto spomienka priláka ďalšiu a ďalšiu.... Vchádzam na druhú ulicu a v hlave sa mi vynára nová myšlienka, nový príbeh. Posledné slnečné lúče dnešného dňa sa mi odrážajú v očiach. Na chvíľu ich zavriem a precítim okamih. Hodnú chvíľku tak kráčam. Zrazu ma z môjho vedomia vytrhne šum vody. Otvorím oči, nech skontrolujem prostredie. ,,Ach, Teplica," povzdychnem si. Je tu azda miesto, ktoré sa mi s niečím nespája? Zrejme nie, akoby aj, veď som tu doma.
Občas by sme mali vedieť vypnúť. Nechať svoju dušu putovať naprieč minulosťou. Blúdiť ulicami a nechať pracovať naše podvedomie. Dýchať a vnímať všetko všetkými našimi zmyslami. Stratiť sa v uliciach a v myšlienkach. Každého z nás zaťažujú nejaké problémy. A taktiež sa všetci nad nimi zamýšľame, snažíme sa ich vyriešiť. Túžime po veciach, ktoré sme stratili, a možno aj preto blúdime po uliciach. Snažíme sa nájsť to, čo sme strácali, keď sme sa tak bezhlavo náhlili domov. No nakoniec zisťujeme, že domov máme tam, kde máme spomienky, tam kde sa niečo udialo. Strácame sa, občas sa stratiť musíme. Tvárime sa, že iba prechádzame. Skutočne hľadáme, no na nič neprichádzame a utešujeme sa aspoň spomienkou na to, čo sme stratili. Myslím si, že veľa strát vzniká dôsledkom toho, že sme nespravili, čo sme spraviť mohli. Na miesta straty chodíme si odpúšťať. Ale nemôžeme sa cítiť vinnými za niečo, čo sme mali ozaj radi. Predsa nikdy nechceme prísť o niečo, na čom nám záleží. V každej možnej situácií sa snažíme spraviť vždy to najlepšie. Čas je jediný pravý sudca. Len ten ukáže, čo malo byť správne.
Už som skoro doma. Pri bránke sa zastavím a otočím sa chrbtom k domu. Pomaly vyberám kľúče a snažím sa vrátiť do stavu, v akom som bola, keď som odchádzala z domu. Nejde to. Film, ktorý skončil, má pridlhé titulky. Mená účinkujúcich a tvorcov sú bezbrehé. Čo už, asi to tak má byť. Síce som nenašla, čo moje podvedomie hľadalo, ale našla som to, čo moja duša potrebovala.
. Našla som odpoveď, prečo je dobré blúdiť. Keď blúdim, objavujem. Objavujem seba. Nachádzam seba samú. Ak objavím seba, dokážem sa skutočne rozhodovať tak, aby som nemusela ľutovať činy, ktoré som neurobila. Nebojte sa odlúčiť. Každému prospeje, keď sem-tam zíde z cesty a motá sa len po uličkách mesta.