<BRAT>
Emócie, mráz po chrbte, po nohách, po mysli,... Nič sa nezmenilo. Akné mám rovnaké ako som mala pred 10 rokmi. Opieram sa o barle, v hlave som Usain Bolt. V duši tancujem a v mysli plačem že nemôžem bežať. Že si nemôžem robiť čo chcem. Že sa nemôžem rozbehnúť po lúke, tancovať keď to potrebujem, nakúpiť si čo milujem, prechádzať po chodbách a tváriť sa že mi to tu patrí. Byť samostatnou v nespútanej mysli ale spútaná v tele...
Dnes nie, dnes si budem robiť čo chcem. Dnes budem BRAT. Dnes budem písať bez toho aby som musela niekoho citovať. Dnes nepoužívam autorský plurál, pretože ja som sama sebou a môžem čo len chcem ja. Som sama za seba...aspoň v mysli. Nikto ma nedrží, držím sa sama, podopieram sa pravou nohou a dvomi rukami. Nepotrebujem podržať. Aspoň dovtedy dokiaľ sedím.
Chcem si natrieť oči silnou čiernou linkou. Pretrieť si a zakryť si veľkými mihalnicami svoju bránu do duše. Nechcem byť takto videná. Nie som úplne sama sebou, ale môžem byť čokoľvek. Môžem si dať crop-top a výrazné očné tiene. No a čo, business formal left the chat. Spievam si, veď som tu sama, kedy zas budem môcť byť nekontrolovateľne sama sebou? Pýtam sa a prepínam ďalšiu pesničku.
Posledné týždne som stratila veľkú časť seba. Nežila som svoj život podľa toho čo ma baví. Stále póza, upravená, formálna, slušná, ústretová, počúvajúc veci, ktoré nechcem počúvať. Nemožná utiecť a vziať život do svojich rúk. Ono sa to možno stalo už veľmi dávno. Vtedy keď som svet povinností a vecí ,,čo sa patria, čo sa musia" považovala za niečo čo sa oplatí dosiahnuť...Teraz chcem pokračovať v tých 16 rokoch, tam kde si môžem dovoliť byť. Iba byť.
Ten vlak už asi ušiel. Vždy som si vravela že sa len na chvíľu odkloním, spravím toto, potom niečo iné a keď to skončím tak sa vrátim. Život je ale ,,jednosmerka" s jasnými pravidlami. Nevraciaš sa a neotáčaš sa. Môžeš odbočiť ale nie sa vrátiť. Ja sa však vraciam, v mysli, keď som doma sama a viem že nemám susedov. Keď sa vrátim domov, viem že môžem. Aj keď sa domov zmenil je zrejme jediné miesto kde môže byť sebou. Vtedy keď sa vrátim do svojej izby, kde čas zakonzervoval to, čo si v nehmotnej podobe nosím so sebou po svete.
Aj keď utekám, a chcem ísť ďalej a hnať sa za niečím neznámym, podľa mňa vyšším, tak v skutočnosti obetúvam časť seba. Uzatváram svoju kreativitu a svojho ducha, podriaďujem sa ostatným. Kolegom, spolubývajúcim, susedom, učiteľom, rekrujterom,... Zabúdam a myslím si že to je v poriadku. Je to norma a volá sa to byť profesionálnym. Byť plochý a bez farby, bez emócie a vlastne byť neslobodným.
Občas si dovolím byť ja. Nikoho a nič neriešiť a jednoducho kašľať na bontón. Nechať myseľ si myslieť čo chce. Nech je to aj pikantné, vulgárne. Pustiť si hudbu a otvoriť sa svetu. Veď nech sa pozrie, nič zlé predsa nerobím.
Žijem tu, len raz.